Západné Tatry na jeden šup

Autor: Ivana Mudroňová | 8.7.2020 o 11:38 | (upravené 10.7.2020 o 19:50) Karma článku: 6,81 | Prečítané:  2218x

Myšlienky a postrehy takmer päťdesiatročnej ultrapútničky z cesty za svojim snom z hrebeňa Západných Tatier.

Západné Tatry na jeden šup

1.7.2020

 

Som Liptáčka a pod Západnými Tatrami som vyrástla. Mám k nim teda blízko a sú fakt mojou srdcovkou. Pre toho, kto ma pozná aspoň povrchne, táto spojitosť vôbec nepríde zvláštna. Zvláštna som akurát ja. Teda iná. Ale každý je nejaký. No a ja som si vysnívala, že tie moje kopčeky raz dám, od začiatku po koniec, na jeden šup. Veď v tých kopcoch som stále. Dovolím si tvrdiť  (ale len tak od brucha – percento hore,dole), že 75% svojho času trávim na horách, v dolinách a na kopcoch. Tiež rada behávam. To sú dôležité predpoklady, aby som ten svoj sen mohla zrealizovať. Lebo hlavný hrebeň Západných Tatier je dlhý a členitý. A tak som šla, bežala a liezla. Z Ľaliového sedla až k horárni pod Bielou skalou nad Hutami. Môj športtester mi ukázal vzdialenosť 45,33 km, čas pohybu 13:40 hod., celkový čas: necelých 17 hodín. A ak som správne počítala, prešla som 27 vrcholov, z toho 19 vyšších než 2000 mnm a 20 sediel.

No nenaháňam sa za číslami  (hoci si ich sledujem), neporovnávam sa. Ja všetko robím pre zážitok. Pre to samotné, že tam som – preverím si vlastné telo, sledujem prírodu a teším sa z existencie. Robím to pre radosť, pre tie výhľady, pre tú námahu a následný pocit. Milujem kvietky a rastlinky, teším sa, keď stretnem zvieratká. Voda, lesy, skaly, toto vie byť tiež fascinujúce. Mraky, slnko, vietor, dážď, sneh, mráz, voda a neuveriteľné kombinácie týchto živlov ma bavia.

Tak ten môj sen, ten nebol o osobných rekordoch, nebol o dĺžke, ani o čase.  Bol o zážitku. Preto som urobila 300 fotografií na mobil, prihovárala som sa kamzíkom, svišťom a motýľom (na konci už aj skalám), zohla sa ku kvietku, aby som si urobila foto, schladila sa snehom, ku ktorému som zbehla kúsok mimo trasu, rozprávala sa s náhodnými ľuďmi, keď prejavili záujem o zvláštne idúco-bežiacu pani. Musím napísať, že fotografie sú pre mňa dôležité. Tvrdím, že keď si ich doma prezerám, je to ďalšia udalosť, ďalší zážitok.

Mimochodom, vlani som urobila kratšiu variantu prebehu Západnými Tatrami. Vtedy som štartovala v Pyšnom sedle. A pochopila som, že celý hlavný hrebeň Západných Tatier zvládnem tým svojim bufeťáckym a vychutnávajúcim štýlom. Takže skúsenosti,  ako na niečo takéto, som už mala. Príprava a pomoc pri tom, akým spôsobom to idem, je dôležitá. V prvom rade potrebujem „dlhý deň, krátku noc“, teda do úvahy prichádza mesiac jún. Stabilné počasie. A support. Teda pomocníkov, ktorým nejde o nič, iba o moju pohodu. Treba ešte napísať, že dôležitá je aj kondičná príprava, predsa len je to dlhá a členitá cesta. A ešte výbava.

Musím sa posťažovať na počasie. Jún 2020 vôbec neprial mojej finálnej príprave a realizácii.  Na začiatku mesiaca dokonca výrazne nasnežilo na horách. Pršalo a pršalo a boli časté búrky. Takže nakoniec jediný kontakt s hlavným hrebeňom ZT som mala 18. mája, kedy som v tréningovom tempe prešla „korunu Žiarskej doliny“, čo je dĺžkou necelých 19 km. Bol to taký jarno-zimný mix. Bolo ešte dosť snehových polí na trase. Ale toto ročné obdobie, keď fľaky snehu zdobia kopčeky a zo zeme strašnou silou vyliezajú rastlinky snažiace sa o rýchlu reprodukciu, preto „najskôr kvet“, ja úplne najviac milujem. Takže moja príprava nebola o vysokohorskom behu a popoliezaní na hrebeni ZT, ale namiesto toho, som neustále pobehovala na svojej obľúbenej „crossovej“ trase (malé hore a dolu, žiadne rovinky) a prišla som na chuť aj vertikálnym behom: krátke, aj dlhšie, no poriadne „výživné“ výbehy do strmého kopca. Posledný júnový týždeň som dokonca pri takomto type tréningu mala radosť a vôbec som sa pri tom netrápila, naopak, išlo to samé, nebolelo to a mala som pri tom (aj po tom) úsmev na tvári, mokré tričko a poriadne zrýchlený tep  a dych. No júnové počasie stále nestabilné. Ja som potrebovala dva dni bez dažďa a hlavne bez búrok.  Na samom konci mesiaca sa objavilo „okno“ ako pre mňa. Dva dni žiadny dážď, žiadne búrky.  Dlhodobým predpovediam neverím. 3-dňovej predpovedi už áno. Všetky moje spriaznené duše krútili hlavou. Že je nestabilné počasie, že to nemusí vydržať. Alebo veľavravne mlčali. Ja som cítila v kostiach, že je to ok. Už dva týždne ma „svrbeli päty“. Rozhodnuté. Idem. To, že som pripravená ja a pripravenú mám výstroj a výbavu, to je jedna stránka. No potrebujem support. Tak som si to vymyslela. Hoci bývam celý rok v kopcoch najčastejšie sama, na tejto misii som si dopriala pomoc. A tu je to o tom, kto práve vtedy (keď chcem ja a počasie) môže ísť. Čiže tesne pred tým oslovujem každého potencionálneho supporťáka. Časté „jooooooooj, tak by som šiel, ale...“ ma nemôže odradiť. Potrebujem dvoch. Veľmi dlho sa mi nedarí, istým je len jeden.  Ale ... niekto tam hore ma má rád – nakoniec sú štyria!

Moja misia je dvojdňová. Viem, že som písala, že je to na jeden šup. No veď je, ale len ten prebeh. Prvý deň je presun na miesto štartu, až druhý deň prebeh, prechod, prelez  hrebeňom ZT.  Štart  je v Ľaliovom sedle. Ukázalo sa, že z miesta môjho trvalého pobytu na miesto štartu, potrebujem  (autom, bikom a pešo) spolu okolo 4 hodiny. A ja som od začiatku vedela, že k tomu fajnovému „jednodňovému šupu“ pridám bonus...spanie na mieste činu. Tak sú z toho teda dva dni. Je to čistá fantázia zaspávať pod hviezdami a ráno sa vyhrabať zo spacáku a vidieť ten bod, ktorý je štartovacou čiarou. Takže môj support č. 1 je vlastne nosič. Vynesie a znesie spacie veci a zaželá mi veľa šťastia. Ten prvý deň, vlastne len podvečer a večer je čistá pohoda. Po tom, ako sme vytiahli bicykle z auta, síce nasledovala nezáživná dlhá cesta hore dolinou s nákladom. Aj keď sme odložili a zamkli do krovín bicykle (ten môj ma tam bude čakať dlhšie...), tak chodník na hrebeň je s poriadnym prevýšením a nekonečným stúpaním. Ale, hoci je už 30. jún, teda oficiálne leto, tu na horách je neskorá jar. A všetko je vďaka mesačným dažďom sýtozelené a rozkvitnuté. Je voňavo. A veľmi jasno. Akoby ten dážď vyumýval výhľady. Trávnaté svahy Červených Vrchov sú v kontraste so skalnatými Vysokými Tatrami. Všade kvety. Neskutočne veľa druhov. No a bonus – kamzíky. Večerajú a vôbec sa nedajú rušiť. Tak sme od nich na dva metre a pozorujeme a fotíme. Na hrebeni veeeeeeeľmi fúka. Ľadový vietor. Obliekam na seba všetko, čo mám a aj tak drgocem zubami. Do zotmenia sa motáme, večeriame a fotíme. Aby som to prežila, dávam si na seba ešte spacák. Hľadám záveterné miesto na spanie. Bude to s výhľadom na Zakopané. Prichádzajú mraky zo slovenskej strany. Takže hviezdna noc to nebude. Môj support č. 1 je aj fotograf, hnevá ho, že nebude mať možnosť vyfotiť hviezdnu oblohu nad Tatrami a Zakopaným. No aj tak dáva foťák na statív a ešte po polnoci striehne, či predsa ten vietor neodveje tie mraky. Neodvial. Ráno o 4 hodine je ich viac ako večer. A vietor silnejší. Obliekam sa, vrstvu navyše...mne dlho trvá, kým sa zahrejem. Beriem večer zbalené veci. Dávam si pár hltov čaju z termosky a všetko ostatné nechávam na support č.1.

Štart.  Je streda 1. 7. 2020.  Skvelo začínam tento letný mesiac. No ráno je zamračené a ufúkané. Z prvého vŕšku mávam fotografovi. Idem proti vetru. A je to boj, vietor je prekvapivo silný. Prečo mi nefúka do chrbta? To by mi pomohol. Teším sa na výhľady. Táto časť „poľských“ Západných Tatier, Červené Vrchy, je nádherná. Po polhodine začne vychádzať slnko, skaly v jeho svetle sú oranžovočervené a keď sa obzerám, tak slnko je len v štrbine medzi horizontom a pásmom mrakov. Pod kopou Kondratovou mi ide oproti po chodníku kamzík a v sedle vidím stan a jedného človeka. Všetko je krásne romantické, len ten vietor nie. Nedokážem proti nemu bežať. Je poriadne silný. Mám na sebe 3 vrstvy a rukavice. Makám, ale cítim chlad. Neľutujem, že som si zobrala niečo naviac na seba. Na ďalšom vrchole zisťujem, že ani náhodou neurýchlim túto bežeckú časť, práve naopak, strácam. Na začiatok ma to nepovzbudí, ale snažím sa temné myšlienky a časový údaj nebrať do úvahy. Myšlienky farbím farbami kvetov: žltohlav, bôľhoj, všivec, kamzičník – žltá. Zvončeky, bartsia, horcovník, zerva, fialka alpínska (tú som videla len v tejto lokalite) – modrá až fialová. Silenka, hadovník, lomikameň, všivec, dúška – ružová. Dryádka, iskerník, poniklec biely, veternica narcisokvetá – biela. A mnohé iné odtiene. Stále ten vetrisko.  Na Kresanici je ďalší stan. Spod Temniaka po trávnatých strmých stráňach sa driapu hore 3 chalani. Robia tú istú chybu ako ja vlani, keď som šla opačným smerom ako teraz.  V túto chvíľu som nad vecou a aká múdra. Haha. Z vrcholu vidím chodník jasne po hrebeni, kúsok pod a zasa po hrebeni. Smiech ma prešiel o krátku chvíľu.  Trochu som sa zamotala, aj keď som mala nadhľad. Zasa ma to stojí drahocenný čas. Myslím na support č. 2 v Pyšnom sedle. Bude musieť čakať. Došla som na miesto, kde to už poznám a viem, že do Tomanovho sedla nemôžem ísť priamo. Musím sa vyhýbať kosodrevine, ak sa nechcem popod ňu plaziť. Vietor je viac než nepríjemný, aj keď som zmenila smer, on mi podráža nohy a berie dych. Veľa síl ma stojí obchádzanie kosodreviny, po strmých a šmykľavých svahoch. V sedle Tomanovskom sa z časti vyzliekam, krémujem tvár opaľovacím krémom, dávam čosi do žalúdka a ide sa hore, veľmi strmo hore. Kde sú tie moje ľahké nohy? Minulý týždeň by som to vybehla...teraz to nejde. A zle som odbočila v kosodrevine... a bolí to ísť do hora. Prvá kríza. Keď pozriem na hodinky, tak ma zamrazí. Cinkla mi SMS. Support č.2 si robí starosti. Signál je zlý, nedá sa dovolať, ani SMS neprešla. Iba strácam čas. A neviem, či mám ďalší kopec obísť cestičkou, ktorú poznám, alebo ísť priamo naň. Keďže som mrzutá a ani MapyCZ nie sú presvedčivé, idem dookola, kde to poznám. Nútim sa tešiť sa z krásy okolo. A na ďalší kopec, na Veľkú Kamenistú, mám predsa iba krásne spomienky z každej situácie, v ktorej som na nej bola. Stúpam na ňu, ale tiež to nie je rýchlosť, akú by som si priala. Z vrcholu nevidím môjho supporťáka, myslela som, že mi pôjde oproti. Vidím iba jeho veci v sedle. Kašlem na to, snáď ho nezožral medveď. Bežím dolu.  Tu som spala a štartovala vlani. Do sedla zbiehame naraz. Ja aj môj support...chcel ísť na Bystrú? Neveril, že prídem? No krásne ma víta, ukľudňuje. Meškám 1,5 hodiny.  Priniesol mi vodu a raňajky. Keďže vodu, čo som si niesla, som pila iba málo, lebo bola ľadová, dopĺňam len liter do vaku a pijem božský šípkový čaj s medom z jeho termosky. Vyberám zo švédskeho stola iba najlepšie kusy, na záver káva a princezky. Uf, s takým plným žalúdkom to pôjde ťažko. Do sedla prišli prví turisti, teda až po mojom supporte č. 2. A keďže môj supporťák č. 2 hlasno rozpráva a výrazne gestikuluje, počúvajú. Zaujalo ich to, tak sa vypytujú na podrobnosti mojej dnešnej cesty. Je konečne teplo. Dávam si sukňu a tenké tričko s dlhým rukávom. Tejpujem kolená, ktoré cítim už od Temniaka. Haha. Hoci som si hovorila, najskôr odmastniť ... zabúdam na to a lepím si tajpy na spotené kolená. Takže po 17 krokoch do kopca sa okraje odliepajú. Naštvaná na seba, ich odlepím celé. Iné nemám. Ale mám elasťák, keby niečo... Nervy moje. V Pyšnom sedle našťastie support č.2 zvolil taktiku salámistu, ukľudňuje ma (hoci počítať vie aj on a ktovie, čo si myslí naozaj ), zaprial mi veľa sily a nakázal mi volať, keby niečo. A zliezť z trate vraj môžem kedykoľvek. Číta mi myšlienky? Mám totiž obavu, že, keď už takto od rána mi to nejde...

S plným žalúdkom sa ide zle. A už vôbec sa nedá bežať. A do kopca ani náhodou. Teda niekto to dokáže v pohode, mne to také pohodové nepripadá.  Ale energiu potrebujem, tak kašlať na čas. Idem hore, fučím až na Blišť. A 6 očí z Pyšného sedla ma tlačí hore. Pokračujem na obľúbené miesta. Bystré a Gáborovo sedlo. Milujem to tu. Je to bežecká časť. Ale ja bežím ako chromá vrana. Aj tak je tu krásne. Na Klin to proste nejde...zasa. Kráčam. Nič si z toho nerobím. Z Klinu je vyopravovaný chodník do Račkovho sedla. Potešilo ma to. Nemusím byť taká pozorná pri schádzaní sutinou. Račkove plesá dolu podo mnou sú krásne. Končistá bez ľudí. Urobila som si krátku odbočku, na sneh. Potrebovala som sa ho dotknúť a schladiť sa.  Na Hrubý Vrch som zrýchlila. Uvedomujem si, že vietor ustal. Na vrchole vyťahujem palice z batoha. Miešam si do vody prášok zázračný – „elixír rýchlosti a vytrvalosti“.  Píše mi support č. 3, že je čoskoro v Žiarskom sedle. Čo blbne, veď z pod Temniaka som mu písala, že budem meškať. Mám nervy. Píšem, nech mi ide oproti na Ostrý Roháč. Pôvodne ma mal čakať s obedom a vodou na Plačlivom. Je to len malý rozdiel, ale je. Paličkami odbremením kĺby. Aj tu je chodník opravovaný. Paráda. Zo sedla pod Hrubým Vrchom trochu stúpam v tempe. Milujem, keď sa ukážu Jamnické plesá a nad nimi Ostrý Roháč ako Matternhorn. A potom nasleduje bežecká časť, ktorú zasa naplno neodbehnem. Chromá vrana. Zasa. Uf. A ten tlak, že support čaká. Dieru v Deravej si odfotím. A začínam stúpať na Volovec. Support č.3 píše sms : „MAKAJ, MAKAJ“, tak sa snažím. Chodník je „ovrecovaný“. Jutové vrecia naplnené zemou a kameňmi sú poukladané ako schody. No proste paráda. Lenže bežať nevládzem. Minulý týždeň by som tie vrecia „trhala“... ale kdeže forma z pred týždňa je??? Volovec mám vo vačku. Zbieham dolu a začínam stúpať na Ostrý Roháč. Volá mi support č. 4, že má črevné problémy, ako to ide mne a že je pripravený ísť. Je tam zlý signál, ale opakujem mu, nech to prehodnotí, má čas a mám za neho náhradu, buď support č. 1, alebo 2. Nepočujeme sa. Na reťaziach mi zavadzajú a zdržujú ma opatrne lezúci ľudia. Vidím, ako netrpezlivo ma vykúka „môj obed“. Ešte cítim raňajky. Tak čo s tým obedom? Netrávi mi, ale potrebujem energiu. Došla som len s 10-minútovým meškaním. Keď dopĺňam vodu, všimla som si zdvihnuté supporťákove obočie . Fakt málo pijem. Vyhadzujem zbytočnosti z batoha, aj tak je stále na prasknutie plný, hlavne veľa „jedla“. Posielam supporťáka slušne do čerta, ja som pomalá a s plným žalúdkom ešte pomalšia. Nech nevidí, ako sa trápim. Na Plačlivé idem veeeeľmi pomaly. Stojím a vytriasam kamienky z tenisky. Fotím, je to pár sekundová záležitosť, ale spomalí sa mi tep, nadýchnem sa poriadne, nie len plytko.  Plačlivé je plné ľudí. Aspoň ma to neláka zastaviť. Mám myšlienku.  Do Smutného sedla sa dá predsa zrýchliť. Zisťujem, že dolu dokážem zrýchľovať, ale hore len kráčať. Smutné sedlo je plné ľudí, zasa dôvod nezastavovať. Tri Kopy a Hrubá Kopa...zopár turistov obchádzam, a cítim sa lepšie. Ešte som si aj 2x podebatila. Milý starší pár povzbudzujem a chválim medzi Druhou a Treťou Kopou. Pod Hrubou Kopou predbieham trojicu mladých, pre zmenu chvália oni mňa.  Z Hrubej Kopy ešte schovávačka medzi skalami (veď pijem, no vlastne snažím sa) a bežím. Dobehla som české rodinky. Na Baníkov idem po hrane hrebeňa. Je mi jedno, že vietor moju sukňu zdvihol a tak to zostáva až po vrchol. Česi majú poznámky...k sukni aj k tomu, ako strašne riskujem po hrane. To, že oni majú so sebou malé deti, ktoré majú problém urobiť krok v technickom teréne, nekomentujem.

Baníkov. Bez ľudí (a do cieľa už stretám len jedného usmiateho turistu pod Pachoľou a troch Čechov v sedle Pálenica). Budem tam, tých posledných 13 km,  len ja a chodník, skaly, kopčeky, flóra a fauna tohto sveta a nekonečno vesmírne.  Na tom Baníkove konečne uverím, že dôjdem do konca. Schádzam veľmi opatrne, zvykla som si na čerstvo upravené suťové chodníky. Tu to tak nie je. Ďaľšie stúpanie na Pachoľa je kruté. Už som si myslela, že som naspäť vo forme. Nie je to tak. Hovorím si, nevadí, daj to krok po kroku. Aj na Spálenú je to ťažké. Zasa si opakujem, že stačí dávať nohu pred nohu. Akokoľvek. Nie som predsa Killian Jornet.  Prihováram sa skalám. Tu som mala krízu aj vlani. No tento rok mám krízu asi od rána. Skriniarky mám rada, tak si to opakujem, že sa máme radi. Hovorím to aj nahlas, nech to vedia aj tie skaly. No a robím si fotočky. Ozval sa support č. 4. Zasa zlý signál, nepočujeme sa, posielam ho domov, nech mi napíše ako sa rozhodol. On sa cíti zle, ale chce mi prísť oproti. Hm.  Salatín. Je tu krásne. Kamzíky. Výhľady na všetky strany. Som ale otupená, dávam si „elixír“, magnézium a vitamín C. Konské dávky. Zastihne ma správa, že support č. 4 má zvýšenú teplotu, ale ide. To ma preberie. Potrebujem pomoc, ale on tiež. Som rázna a posielam ho domov. Nedá sa telefonovať. Píšem supporťákovi č.1, nech po mňa príde do cieľa... Otupenosť je preč. Bežím, lebo tu sa inak nedá. Rovinka ako na štadióne. Ja nie som tá, čo potrebuje pomoc. Bežím. A ide to ľahko. Vietor silnie už od Skriniarok. Ale nevadí. Teraz mám viac sily ako ráno. Od Brestovej som plná energie. Pamätám sa ako som vlani nevládala na Sivý Vrch. Ale ja ho tentokrát vybieham. Konečne sa support č.4 rozhodol pre zostup. Ťažká situácia, chcel byť nápomocný. Mrzí ma to. Je to rozporuplné . A na ceste za mnou je už support č.1, vítali by ma dvaja, chcem to? Na vrchole Sivého Vrchu mám v očiach asi aj slzy. Možno z toho vetra, ale skôr od radosti.

Začínam schádzať dolu. Emócií je akosi priveľa. Riešila som supporťákov. Namiesto toho, aby oni riešili mňa. Končí sa to, čo som si vysnívala. Zapadá slnko, je čarovne. Biele vápencové skaly sú krvavočervené.  Schádza sa mi zle. Suťoviská nemám rada. Ozývajú sa kolená. Idem pomaly, neskutočne opatrne. Na konci kamenného mestečka na chodníku ma čaká kamenné srdce a pri ňom dóza s ovocím, čokoláda, čelovka. Od chorého supporťáka č.4. Zasa mi vybehla slza. Milé, veľmi symbolické na záver. Po chvíli už vidím červené tričko a môj dvorný fotograf na mňa cerí zuby. Odprevádzal ma ráno, ide so mnou do cieľa. Nechápem ako tak rýchlo reagoval, zbalil, sadol do auta a vybehol až sem. Hlási, že cesta na dol je samé blato. Tak ideme opatrne. Vlani ma na záver čakali roje svietiacich mušiek. Tentokrát idem dolu ešte za svetla, ale fotograf ich chce vidieť tiež. A aj ja. Takže v aute pri ceste čakáme na zotmenie. Oplatilo sa počkať. Sú tu. Lietajúce svetielka. Nie je ich tak veľa ako vlani, no táto maličkosť mi aj tak urobí radosť a záverečnú bodku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nehody pod vplyvom aj zápisky z ciest. Kto je šéf špecializovaného súdu?

U Jána Hrubalu v minulosti Mečiar nepochodil, Fico mu pripomína tykanie.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Smrť, pre ktorú Zelenskij zdvihol telefón, aby prosil Putina

Podozrivá smrť trojročného chlapca poodhaľuje ruské spôsoby na Kryme.


Už ste čítali?